Opäť sa nám podarilo zostaviť celkom slušnú skupinu bikerov, pričom za východiskový bod sme zvolili Košice. Vyrazili sme doobeda okolo 11:00 hod. s tým, že trasa mala mať 60 km, čiže výletným tempom aj so zastávkami na fotenie nám to malo trvať približne pol dňa.

Cez mesto sme prefičali cyklistickým chodníkom a ani sme sa nenazdali a boli sme v lese. Čakalo nás široké lesné stúpanie, ktoré sa miestami menilo na úzku vrstevnicovú cestičku so šotolinovým povrchom. Keď sme si pomysleli, že stúpania už aj stačilo, ako na povel sa vynorila rovinka, kde sa dalo dobre vydýchať a napiť sa vody aj počas jazdy.

Križovali sme Dolný aj Horný Bankov a Kamenný hrb po červenej značke, a tak sme sa pomaly vyštverali na prvý checkpoint – Chatu Jahodnú (579 m n. m).

Prvá veľká prestávka – ako v škole 🙂 – napiť sa, najesť, prípadne si odskočiť na WC. Na terase reštaurácie sme si dali kávu, kofolu a nejaké jedlo. Nechceli sme sa extra zdržiavať, a tak sme opäť nasadli na bicykle.

Sledovali sme modrú značku, ktorou viedla aj trať Košického cyklomaratónu. Rozbitá asfaltka sa časom zmenila na šotolinu, až sme prišli na veľkú lúku, z ktorej sme pokračovali po lesnej ceste. Tu sa opäť preverila naša kondička – prakticky až po Prednú Holicu sa išlo do kopca.

Oddych na Lajoške

Ďalšie občerstvenie sme si dopriali na Chate Lajoška (908 m n. m). Okrem sladkostí, slaností a nápojov poskytuje chata aj ubytovanie, takže na turistov je pripravená. Kto má čas a nejaké špekáčiky v batôžku, môže si dokonca opekať na ohniskách pred chatou. Ak môžete celý deň stráviť na výlete, je to fakt super nápad. Nezabudnite si tu však nabrať vodu, pretože cestou už žiadna studnička či prameň nebudú.

Po krátkom oddychu sme sa pobrali ďalej Cestou hrdinov SNP po červenej značke, ktorá nás viedla malebnými Zlatoidskými lúkami v pásme ihličnanov. Sprevádzali nás krásne výhľady na všetky strany, akoby sme ani neboli len pár kilometrov od Košíc, ale niekde v Podtatranskej kotline. V nížine bolo jasno a počasie nám umožnilo výhľad až do Maďarska.

Konečne prichádzame k lanovke na Golgote, ktorá bude ešte pár mesiacov odpočívať (hoci sa šušká, že by tu časom mala vyrásť zjazdová trať), rozhýbe ju až zimná sezóna. Šliapeme v ústrety nášmu cieľu. Kopec je naozaj prudký, veď v zime je to najstrmšia zjazdovka v okolí. Vyžaduje to veľké vypätie síl, pevnú vôľu a silné nohy vyšliapať to až hore. Začína sa prevaľovať hmla. Očakávaná odbočka vpravo a začne miernejšie stúpanie k Čajovni Katka. Tú môžete počas víkendov, sviatkov a letných prázdnin nájsť otvorenú od 9.00 do 16.00 hod.

Kojšovka v hmle

Už iba široká asfaltka a nikde nikoho, vidieť len siluety nás, bikerov. Kojšovka na nás čaká vo výškach, hore fúka a po rannej inverzii ani stopa. V tomto štádiu sme už hladní, unavení a spotení a nevieme sa dočkať zjazdu. Rýchlo si teda prezliekame spotené tričká, naťahujeme bundy proti vetru a poďho dole.

Svižným zjazdom sme prišli naspäť k zatvorenej čajovni. Na lavičkách v závetrí sme dojedli posledné zásoby, aby sme mali dostatok energie. A už sme aj prášili dole zjazdovkou. Keď sme vošli do lesa, každý sa mohol vyhrať do sýtosti na krásnom korenistom traile. Stopu sme si vyberali podľa svojich schopností, takže sa medzi nami vytvorili určité rozstupy. Nakoniec sme sa počkali na Zlatoidských lúkach. Tam nás – tento raz už nemilo – prekvapilo opätovné stúpanie. Cítili sme už zreteľnú únavu a dúfali sme, že kopec čoskoro prekonáme.

Zjazd k Lajoške nám však opäť rozožal ohníčky v očiach. Chata už bola vzhľadom na pokročilý čas zatvorená, tak sme pokračovali v ceste, aby sme stihli prísť do Košíc za svetla. Modrou značkou sme klesli do Pánskeho lesa. Tu bolo treba dávať pozor na vymyté rigoly, ale dali sa bezpečne obísť aj vo väčšej rýchlosti. Takýmto parádnym zjazdom sme zišli až do dedinky Hýľov.

Večerný návrat

Po asfaltovej ceste s výhľadom na vodnú nádrž Bukovec sme pokračovali až na pole nad Baškou. Tam sme opäť vošli do lesa a pokračovali terénnym zjazdom až do Košíc. Konečne nás víta osvetlené námestie a Dóm sv. Alžbety. Len ľudia na nás udivene pozerajú, odkiaľ sme takí zablatení vlastne prišli. My sme unavení a zničení, napriek tomu nám na tvárach žiari úsmev a tešíme sa, aký krásny deň je za nami. Rozlúčime sa a každý sa poberie svojou cestou.