Tak sme sa raz opäť všetci stretli a spravili si menší výlet, ktorý človek stihne aj poobede po práci.

S prestávkami to dáte za 2 hodiny, je to necelých 20 km. Za východiskový bod si môžeme stanoviť zimný štadión v Prešove, ktorý každý ľahko spozná podľa tvaru rozpučenej plechovky. Obídeme ho a vyjdeme na hlavnú cestu. Vedie ku kalvárii a tým smerom sa aj vydáme. Akurát s tým rozdielom, že keď prídeme na rázcestie odbočujúce nahor, my ostaneme na ceste označenej zelenou farbou. Najprv šliapeme hore asfaltovou cestou popri rodinných domoch, neskôr prašnou cestou popri záhradkách a za nami zanechávame výhľad na Prešov.

Vchádzame do lesa. Keby sme mali určiť 100 rozdielov oproti minulému roku, našli by sme niekoľko desiatok vyrúbaných stromov a niekoľko nových traktorových dráh. Môžeme teda zabudnúť na naučené stopy a musíme si zvykať na nové. Radi by sme sa uspokojili aj s málom, ktoré tam zostalo, ale keď sme sa poobzerali lepšie, zistili sme, že aj zvykať si na nové stopy bude celkom zbytočné.

Obodkované stromy smutne čakajú na ďalší masaker. Ideme teda radšej ďalej míňajúc nové rúbanisko. Najbližšie dva kilometre sú vlastne len o stúpaní – prudšom či voľnejšom. Nemáme sa kde stratiť, cesta nás privedie rovno na hrebeň Malkovskej hôrky. Hore sa trošku vydýchame a zídeme o pár metrov nižšie, kde sa napájame na staručký singletrack, čo si ešte naša stará mater pamätajú. Ním sa prevezieme až dole na Ortáše, kde je altánok, ohnisko a vlastne celkom pekná čistinka. Pokračujeme lesným chodníkom, ktorým sa rozbehneme do menšieho protisvahu, kde potom ledva dobrzdíme v traktorových koľajach. Koľaje tam vždy boli a asi navždy aj budú, takže sú vlastne ďalším oporným bodom. Vyjdeme na asfaltku, ktorá sa vinie hore až k náučnému chodníku. Trafiť naň nie je také jednoduché.

Chýba tam značka, ale uprostred bikovej sezóny je tam už trošku vyjazdená tráva a aj vetvičky kríkov vytvárajú takú vstupnú klenbu. Takže hup do zlatej brány. Najprv hlinenými schodíkmi prudko dolu, potom cez nalomený mostík a hodiť najľahší prevod a krútiť, krútiť pedálmi, aby nás to vynieslo až hore.

Chodník pokračuje nebadane do kopca, celé je to akoby optický klam, keďže človek si naozaj vôbec neuvedomí, ako vlastne stúpa. Po chvíli, opäť ako déja vu, strmo nadol cez mostík a pedálovať, pedálovať, pádlovať nahor. Zase len taký mierne stúpajúci chodníček. A do tretice všetko dobré – tretí mostík – a sľubujem, že ich už viac nebude. Keď konečne vyšliapeme hore, udržiavame už celý čas tú istú výšku – mierne stúpania a klesania až do konca náučného chodníka. Samozrejme, nakoniec sa opäť rútime dolu ďalším singlom až k malému potôčiku, cez ktorý môžeme prejsť mostíkom (dokonca so zábradlím) alebo sa môžeme pustiť rovno cez vodu. No a sme doma. Teda naspäť na asfaltke, na otočke na Kvašnej vode. Nasleduje mordor asfaltka, ktorú fakt nikto nemá rád. Ale čo už, keď iná cesta trvá ešte dlhšie. Skrátka, ideme tadiaľ, až sa hore na konci opäť napájame do lesa. Po hrebeni si to valíme singletrackom, o ktorý sa delíme spolu s ostatnými návštevníkmi lesa, až k úpätiu nášho nového singla.

Nový legálny singletrack

Prvý legálny prešovský singletrack stavaný pod záštitou SloMBy. Prichádzame k altánku, kde sa všetci vydýchame. A môžeme ísť na to. Najprv úplne najviac šliapeme do pedálov, aby sme nabrali potrebnú rýchlosť. Preskakujeme lávky a drobné skoky. Driftujeme do zákrut a vyžívame sa v šmykoch. Úplná paráda .

Cestou míňame niekoľko miniskokov, ktoré dávajú bez problémov aj menej pokročilí bikeri. Singláč však ponúka ďalej aj niekoľko väčších skokov, na ktoré je už lepšie mať odpružený bike alebo aspoň odvahu. Celkovo sú tu asi tri väčšie skoky – Arvyho skok (kde sa Arvy vytrepal), potom Jama a nakoniec Perinka. Tam človek môže skočiť aj úplne omylom a aj tak je to stále ako do perinky. A na záver máme chuťovku – Road Gap.

Je to výzva, pretože tento skok si vyžaduje aj istú techniku a „vyskákanosť“. Tak teda dúfam, že tento rok ho dám konečne aj ja. Na singletracku naďabíte na nespočetne veľa odrazov či klopeniek a v najbližšom čase tam majú vyrásť aj dve nové lávky. To aby sme nemuseli stále chodiť cez malý potôčik v závere singla. Celý singletrack je potočený ako had – stavím sa, že toľko zákrut nemalo ani Branisko v čase svojej najväčšej slávy. Ako zhodnotili naši kamaráti, ktorí tu boli naposledy na návšteve: CELÉ DOBRE! Vracajúc sa späť ešte ideme narýchlo odfotiť prameň , kde sa môžete osviežiť.

Takže sme vo finále – v Haniske – malej dedine hneď za Prešovom. Po občerstvení nás čaká už len 15-minútová jazda domov. Môžeme si vybrať medzi hlavnou cestou a našou obľúbenejšou starou cestou, lemovanou rodinnými domami, záhradkami a poľom. Väčšinou ideme tou druhou, pretože je pokojnejšia, bezpečnejšia a hlavne menej prašná. Navyše, cestou späť môžeme ísť vedľa seba a kecať o všeličom možnom…

To, že bol singletrack dobrý nápad, vám potvrdia azda všetci, čo tu jazdievajú. Sme veľmi radi, že neseparuje ľudí na DH-čkárov, Freeridistov, XC-čkárov a turistov. Naopak, na svoje si tu príde každý. Singletrack je zámerne postavený tak, aby sa všetky skoky dali obísť. Navyše je obojstranný (ak máte poriadne najazdené). Takže makači si ho môžu dávať aj odspodu nahor. Dúfam teda, že sme vás týmto reportom správne navnadili a snáď sa tu niekedy uvidíme. Všetci ste vítaní!

Prešovské singletracky nie sú veľmi náročné na techniku, vždy sa tu však nájde zopár miest, ktoré potrápia aj skúsených borcov. Niektoré miesta sú menej prehľadné a úzke, preto treba dávať pozor na jazdcov oproti (prípadne turistov, kone:-), motorky). Na novom singli Čuňka s dĺžkou asi 2,6 km je viacero skokov rozličnej náročnosti s obchádzkami. Celá trasa (z centra) má dĺžku približne 20,5 km.

Pozn: Daná cyklotrasa bola uverejnená v časopise BIKER 03/2011