Slovenská republikaPrešovský krajŠariš

Pojazd v Slánskych vrchoch

Juraj Falat
Stiahnuť GPX
Upozornenie: GPS dáta je potrebné upraviť pre Váš prístroj a cyklotrasu odporúčame pred jazdou priamo v prístroji skontrolovať.

Slnečné nedeľné ráno, námraza na autách, roztápajúca sa inovať na tráve a päť šalených bikerov sa vydáva v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu.

Keďže minulý rok babie leto dlho nie a nie odísť, opäť sme raz „museli“ na bike. Cieľ bol jasný – AM.EN (All mountain – Enduro) v Slánskych vrchoch.

A tak sme sa všetci stretli v mestskej časti Prešova Solivar, odkiaľ sme sa vydali po bežnej ceste do Ruskej Novej Vsi… Kľukatá asfaltka nie je vďaka serpentínam až taká strmá, len trošku dlhá na náš vkus. Utešujeme sa, že sa to o chvíľu skončí a prídeme do terénu. Tam aspoň ten zadok menej tlačí :-).

A naozaj, za dedinou sa napájame na lesnú šotolinu. Máme pocit, že sa ocitáme v inom svete. Jeseň tu počarovala. Zlaté žiariace farebné listy vo víre vetra sa kde-tu menia na zlatý dážď. Zubaté slnko sa na nás vyškiera spoza listov, a keď sme v závetrí, ešte cítime jeho vyhasínajúce teplo… Okej, dosť bolo básnenia, poďme do reality. Najťažšie stúpanie je totiž priamo pred nami a zďaleka nie je také rozprávkové – miestami, keď máte sedadlo takmer v zadku, je to skôr nočná mora. Náš fotograf sa trochu blázni s foťákom, takže pohodovým tempom pomaly, ale isto naberáme výšku po starej, ale nedávno opravenej šotolinovej ceste.

Prvú prestávku si dávame pri Chate Sova. Tankujeme čerstvú vodu z prameňa a tlačíme do seba, akoby sme týždeň nejedli. Predsa len, okolo 600 výškových metrov dá zabrať. Po pauze opäť nasadáme na biky. Už len necelý kilometer a konečne prvý zjazd. Prichádzame na vrchol kopca – Oltáre. Podaktorí z nás si upevňujú chrániče, ktoré nielen ochránia pri pádoch, ale je v nich aj príjemne teplučko. Krátke, vratké, nie veľmi strmé, skrátka, akurátne singlové klesanie.

Ocitáme sa na rázcestí pri ďalšej chate – Fricke. Žiaľ, ani táto chata nie je pre bežných smrteľníkov otvorená. Len popri nej prefrčíme (ja som si ju v skutočnosti ani nevšimla – je zašitá napravo od smeru jazdy a vyzerá, že tam naposledy niekto prebýval ešte za komančov) a šliapeme hore smerom na Javornícku Poľanu. Hráme sa úchylnú hru o Challenge, kto to vyjde hore na jednu šupu… Hecol sa Dijck, ktorému bola asi najviac zima :-). Tu však tak fučí, že sa nedá nič robiť – musíme ďalej.

Rázcestie pri Troch Chotároch konečne odhaľuje aj starý poľovnícky chodník. Letíme po singletracku, ktorý miestami prudko naberá spád, ale nebrzdíme, aby nás to pekne vynieslo do protisvahu. Sem-tam sa nájde nejaká skalka, z ktorej sa dá skočiť a trošku sa pohrať s terénom. Zhruba po 1,5-kilometrovom zjazde sa cesta ťahá 500 metrov po zvážnici. Ani neviete ako – a ste na modrej značke, ktorá vás (ne)bezpečne prevedie traverzovitým zjazdom. Fakt pekný, priam ukážkový singláč vedený po vrstevnici, husto popretkávaný koreňmi a kameňmi dáva priestor na kreativitu a hravosť, až nás nakoniec vypľuje na asfaltku.

Ešte 800 metrov hore kopcom a je tu rázcestie. Toto je už fakt posledný zvážnicový stupák. Posledný, ale tak ľahko sa naň nevyštveráte. Nám to trvalo asi pol hodiny, makači by to iste stiahli na polovicu. Áno, už to vidím, už sme hore! Konečne Zbojnícke skaly. Tak a teraz už definitívne – sedadlá dole, bundy proti vetru hore. Nasadať a ide sa! Vláčnym pokrúteným chodníčkom prichádzame na akčnejší kamenistý hrebeň. Za ním nasleduje úpätie strmšieho zrázu okolo Havranej skaly.Chalani sa opäť tvária husto, keď dávaju pózerské fotky.

Po technickej strmine, ktorá riadne preverila naše bikerské zručnosti, nasleduje miernejšie klesajúca pasáž. Tu však treba byť ešte šikovnejší. Na chodníku zapadanom lístím sa miestami musíme spoľahnúť len na svoju intuíciu a 2 bary v plášťoch. Alebo na zadné koleso, ktoré pozná cestu pred nami.

Niektorým ľuďom to tu príde nejazditeľné a vraj treba veľa tlačiť. My sme však gurmáni, pekne sme si to užívame a určite netlačíme. Po striedavo lesnom a výhľadovom intermezze prichádzame na rázcestie, kde sa treba rozhodnúť medzi dvomi poriadnymi padákmi. Zadná brzda musí byť stlačená na doraz v kontrolovanom šmyku tak či onak, takže volíme tú extrémnejšiu verziu.

Hlavným lákadlom je drop cez tri spadnuté stromy, ale sú tam aj ďalšie, pre kosti chrumkavé záležitosti. Vystúpené korene, malé účka, popadané stromy, cez ktoré sú spravené prejazdy, a iné lahôdky. To všetko patrí do repertoáru žltej značky precízne zarezanej do svahov Čiernej hory. Keď ste na switchbacku, vedzte, že sa treba pomaly začať lúčiť. Do konca tohto nádherného zjazdu chýba ešte asi 700 metrov.

Lesíkom, rúbaniskom, ba aj potokom sme sa postupne prebojovali do cieľa. Bývalé Lesnícke učilište je našou pomyselnou cieľovou bránou. Čakáme jeden na druhého. Krásny západ slnka, koniec ako v romantickom filme. Zuby nám drkocú celú cestu domov, dokonca nik nechce ani pivo :-). Sme fakt dosť zničení. Ale za tú akciu to stálo. Fajn ľudia, výborný biking, proste najfajnovejšie pojazdenie, čo vám poviem… (aspoň za posledný týždeň:-)). Však si to tu niekedy skúste prejsť.

Cyklotrasa bola uverejnená v časopise BIKER 01/2011.

Zavrieť reklamu