„Hlavne si zbytočne nebaľ integrálu a ostatné chrániče. Stačia ti maximálne na nohy. Bude to taká pohoda, veď vieš…“, radí mi priateľ večer pred odchodom. Zajtra nás čaká horúci trip do Vysokých Tatier – stará známa Chata pri Zelenom plese, tiež zvaná Brnčalka. Nasledujúci report bude o tom, ako to nakoniec celé prebiehalo.

Dolina Zeleného plesa bola dlhé roky obľúbenou destináciou predovšetkým peších turistov. Posledné roky sa však teší aj čoraz väčšej návštevnosti bikerov, a to nielen z rôznych kútov Slovenska, ale aj z okolitých krajín. Preto sme sa rozhodli priblížiť vám, čo vás čaká a neminie, ak si zvolíte za cieľ svojej najbližšej bikovačky Chatu pri Zelenom plese (Brnčalku) vo Vysokých Tatrách s polohou 1 551 m n. m.

Najznámejšou prístupovou cestou je chodník od autobusovej zastávky Biela voda (z tohto miesta má trasa na Zelené pleso približne 8,5 kilometra), my sme si však zvolili ako východiskovú pozíciu Tatranské Matliare. Vydali sme sa po žlto-modrej značke. Oficiálny čas pešieho turistu je 3,5 hodiny, bikerom to trvá podstatne menej, len asi 1 hodinu a 50 minút smerom nahor.

Cesta na Chatu pri Zelenom plese predstavuje jediný legálny trail pre bikerov vo Vysokých Tatrách.

ŠTART V MATLIAROCH

Je nedeľa ráno, v rádiu hlásia tropické horúčavy, miestami nad 30 °C. Super, príde vhod schladiť sa v horách. Nabalená Borduľa (Škoda Octavia) má na zadku zavesené 3 biky a z otvorených okien jej znie AC/DC. Zábava môže začať. Po hodine a pol jazdy z Prešova konečne prichádzame na parkovisko v Tatranských Matliaroch. Po pol hodinke vykladania, zakladania a obliekania vyrážame v ústrety nášmu cieľu. V zložení Lula, Peto, Dodo, Palo, Dijck a Pasta schádzame z parkoviska po žltej značke, najprv povzbudzujúco dole kopcom, lesným chodníkom cez mostík.

Nasleduje mierne stúpanie krátkym singletrackom pod úpätím hôr,až dôjdeme na smutnú rúbaň. Lykožrúty a lesníci tu očividne odviedli riadny kus práce.Čo kalamita začala, to harvestory doviedli do konca. Po rúbanisku sme sa napojili na ďalší singláč, z bikov nás zosadilo až prudšie kamenisté stúpanie.To sme už predbiehali prvých turistov a vzhľadom na to, že bola krásna slnečná nedeľa, ich prekvapujúco nebolo až tak veľa. Zrejme sa všetci dovolenkujúci šli radšej vycapiť do neďalekého aquacity.

IDE DO TUHÉHO

Pri rázcestí nad Matliarmi sa úzky singletrack zmenil na širokú šotolinovú cestu. Keďže bolo extrémne horúco, všetci sme sa tešili na Šalviový prameň. S radosťou sme tam naplnili napoly odparené camelbacky, energiu sme doplnili tyčinkami a vydali sme sa v ústrety zaujímavejšej časti stúpania.Najprv nenápadné, udupané kamene a pomaly rastúce húfy turistov. Neskôr väčšie, uvoľnené kamene občas ustreľujúce nečakaným smerom. Ustáť to a nedať nohu na zem, je tvrdým orieškom pre každého bikera. Avšak každý, kto má kondičku a techniku, to s pár prestávkami zvládne. Nie je veľa vyznačených cyklotrás, ktoré ponúkajú aj takýto takmer „trialový“ terén pre skúsených jazdcov.

CIEĽ NA DOSAH

Dobrým znamením sú zákruty. Keď ste pri nich, viete, že ste asi v 3/5 cesty, čo je teda dosť povzbudzujúci fakt. Základným predpokladom na prejdenie ďalšieho úseku je správny výber stopy a pevné ruky. My sme síce trocha dychčali a veru sa aj zapotili, ale odmenou nám bol priam epický výhľad na majestátne štíty Vysokých Tatier. Po tomto zážitku nám už nič nestálo v ceste okrem pár nespokojných turistov – spojenie bikovej a turistickej trasy si vždy vyžaduje isté kompromisy. Slušným správaním a pozdravom sa však dá veľa uhrať. Aspoň cestou hore.

POHODA NA CHATE

Keď sa zjavila chata, uvedomili sme si, akí sme hladní. Aj na takejto relatívne krátkej trase sme vyčerpali dosť našich energetických zásob. Hore na chate sme sa pozdravili s ďalšími odvážlivcami na bikoch. My sme tie naše zaparkovali pod skrytou terasou za chatou. S výhľadom na pleso sme si pochutnávali na tunajších špecialitách, ako sú omelety s džemom a parené buchty. Zaklincovali sme to kofolou a chvíľu sme odpočívali, aby sme nabrali silu pred technickým zjazdom.

KONEČNE ZJAZD

Nasadli sme na biky, pri ceste dolu kamennými schodmi sme zachytili zopár prekvapených pohľadov, a už sme aj frčali po drevenom mostíku, z ktorého sme sa elegantne napojili na turistický chodník. Zrazu sme si uvedomili, ako je tých turistov veľa. Už ich nebolo len zopár, niektorí sa usmievali, niektorí splašene odskakovali. Taktiku dolu kopcom sme zvolili jasnú, hlavne byť ohľaduplní, poďakovať sa za uvoľnenie chodníka a nesnažiť sa byť dole čo najrýchlejšie.Jednak preto, aby sme nedostali defekt, a jednak preto, že odstreľujúce kamene sú pre okoloidúcich dosť nebezpečné. Takto sa dá hladko a bez problémov zjazdovať. Chodník je dostatočne hravý a ak ste technicky zdatní, určite si nájdete náročnú stopu.Nevýhodou, ale zároveň aj výhodou tejto trasy je, že zjazd je z 90 % po rovnakej trase, akou ste prišli, takže poznáte jej nástrahy. Hlavne v spodnej časti trasy sa dá nabrať vysoká rýchlosť, preto treba rátať s turistami za každou zákrutou.

Od Šalviového prameňa je to široká, šotolinová cesta bez problémov. My sme zišli týmto chodníkom až na Bielu Vodu a odtiaľ asfaltom do Tatranských Matliarov. Túto trasu jazdíme každý rok, keď máme čas a chuť na niečo kratšie, pohodové, ale zároveň bikovo zaujímavé. Odporúčame všetkým, ktorí chcú skúsiť výživný terén aj vo Vysokých Tatrách.

Čo si budeme nahovárať, bikovanie v týchto končinách je pekné a hravé, avšak nie cez víkend uprostred turistickej sezóny. Pri rozhodovaní, kam ísť na bikový výlet, určite berte do úvahy aj tento faktor.